Vyplýva to z odsudzujúcich postojov, ktoré občas každý začuje, možno niektorí zriedkavejšie, kým pre druhých to predstavuje už realitu skoro každého dňa. Stále mať na očiach zlyhanie. Stále znovu a znovu dostávať rady, ako sa zachovať, rady, ako to či ono ukončiť či, naopak, ako niečo začať. Stále len dostávať kritiku.
Pravdepodobne je to nemenné, odsudzujúci ľudia neprestanú s odsúdením len preto, lebo im to zakážeme, každá snaha o rozumný dialóg je ako hádzanie hrachu o stenu. Môžeme však zariadiť, aby nás to čo najmenej bolelo, a to tak, že sebe a najmä sebe pripomenieme tieto tri pravdy.
Aj oni
Po prvé, ani jeden z nás nie je bez viny. Áno, aj ten najväčší kritik sa dopustil omylov, možno má len toľko šťastia, že nniektoré jeho tajomstvá ešte nevyšli na svetlo sveta, ale výnimku netvorí žiadny človek. Chyby patria k rokom, ktoré tu na zemi prežívame, a aj keď sa môžeme a aj sa máme poučiť, nezabránime tomu, aby sme z času na čas opäť nezakopli.
Nemusia
Po druhé, ľudia, ktorí nás neustále kritizujú a pripomínajú nám, čo sme porobili, sa tvária, ako keby sme im nejako ublížili. Ako keby bolo pre nich niečo strašné vôbec o tom premýšľať. Neuvedomujú si však, že to my musíme so svojimi hriechmi spávať, to nás prenasledujú dôsledky a to my máme čo robiť, aby sme dokázali ísť ďalej, aj keď máme odreté kolená a doškriabané dlane. Nik nám nemusí zdôrazňovať, ako sme klesli, lebo my s touto škaredou spomienkou musíme žiť deň čo deň.
Väčšinou
„Čo na iných kritizuješ, neskôr zbadáš sám na sebe,“ hovorievali ešte naše staré matky a nedá sa inak, než s nimi súhlasiť. Väčšinou nás totiž na druhých rozčuľuje to, čoho sme sa dopustili my sami, alebo sa v blízkej či vzdialenej budúcnosti ešte dopustíme. Preto namiesto kritizovania nech si dá každý pozor, ako stojí, lebo nik nie je tak pevne nohami na zemi, aby nemohol spadnúť. Odsudzovať je ľahké, ale radšej sa zahľadieť do svojho vnútra, nuž, to je niekedy nielen ťažké, ale aj poriadne nepríjemné. Najmä v prípade, že je tam neporiadok, zmätok a všeličo iné.