Dopustila sa naozaj zahanbujúcich prešľapov, ale máločo ľutovala

Umelec vidí inak
Všetko, čo súvisí s oblasťou umenia, pôsobí vzrušujúco. Jeden slávny príbeh strieda druhý, a tak sa verejnosť dozvedá o tragickom osude maliara, veľkom počte manželov herečky či o závislostiach, ktoré poznačili speváčku. Umelec (taký skutočný), má iné videnie sveta. Je to človek milujúci krásno a túžiaci po dobrodružstve. Umelec je človek žijúci bez pravidiel a občas kráčajúci po hrane toho, čo je morálne správne alebo slušné. Zdá sa, že umelec nikdy nemá núdzu o zábavu, nikdy sa mu nestáva, že by prežil deň poznačený stereotypom. Áno, také je zdanie toho, kto sa na záležitosť pozerá z diaľky.

Ale je to naozaj tak?
Odpoveď sa nachádza aj v knihe Mesto dievčat. Napísala ju Elizabeth Gilbert, ktorá sa stala fenoménom vďaka knižnému a navyše aj autobiografickému hitu, Jedz, modli sa a miluj.
Román Mesto dievčat je iný, je farebný, úprimný, dravý a aj nebezpečný. Zachytáva atmosféru v 40. rokoch minulého storočia, pričom hrdinka svoj príbeh prežíva v Spojených štátoch. V celej Európe zúri vojna, všade je strach a hrôza, iba ona žije pre zábavu.

List
Kniha je vyrozprávaná formou listu. Píše ho hlavná hrdinka Vivian a adresuje ho žene, o ktorej čitateľ nič nevie. Vivian píše a predostiera svoju mladosť, bez škrupúľ odhaľuje tajomstvá a rozprestiera tak fascinujúcu sieť túžob, omylov a citov.

U tety
Vivian bola ako mladé dievča veľmi pochabá. Mala možnosť študovať na prestížnej vzdelávacej inštitúcii, ale pre lenivosť a neochotu venovať sa učeniu, bola zo školy vyhodená. Rodičia si s ňou nevedeli dať rady, nič užitočné nerobila. Len triafala tenisovou loptičkou do stien a ponevierala sa kade-tade. Jej matka so súhlasom otca napokon rozhodla, že bude najlepšie, keď dcéra odíde z domu a nasťahuje sa do veľkého mesta k tete. Vivian chápala, že sa jej rodina zriekla, ale mladícky oheň jej nedovolil kvôli tomu trpieť. Veď sa sťahuje k tete-herečke, bude súčasťou divadelnej spoločnosti a určite nebude mať kedy smútiť za domovom.

Divadlo
Jej teta Peg je (a to je ešte slabé slovo), čudáčka. Vedie divadelnú spoločnosť, ale nedarí sa jej. Má manžela, s ktorým síce nežije, ale i tak mu zariadila apartmán, má hercov a tanečníkov, ktorí talentom príliš neoplývajú a pod jej vedením sa hrávajú také predstavenia, ktoré súdny človek radšej ani vidieť nechce. A ten divadelný život! Nikto tam priveľmi neje, ale zato dosť veľa sa popíja. Spať sa chodí prineskoro a prineskoro sa aj vstáva. Na nič nie sú financie a ani nie je žiadna snaha niekam sa posunúť. Mysleli by ste si, že Vivian ako dobre vychovaná dáma nebude schvaľovať toľkú márnivosť a plytkosť, ale viac by ste sa mýliť nemohli. Ona bola nadšená, priam sa v tom vyžívala. Našla si priateľku do tanca i do problémov, chodila od jedného muža k druhému, navštevovala kadejaké miesta a...

Bolo toho viac, oveľa viac. Bol v tom aj trochu žiaľ, aj krása a škaredosť, aj osudovosť.
Román Mesto dievčat prekypuje živelnosťou. Doba je vykreslená tak dokonalo, že sa tomu až nedá uveriť. Je to spoveď jednej ženy, ktorá ľúbila, chybila, nepoučila sa a vždy chcela len jedno - žiť naplno.