Dôležitou súčasťou revolúcie boli študenti a školy

Na revolučné udalosti takto spomína Marína Zavacká z Oddelenia najnovších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied s tým, že budúci lekári a právnici bývali aj pri iných politických prevratoch zdržanlivejší, pretože riziko vylúčenia zo školy bolo pre nich likvidačné, keďže bez diplomu nemohli vykonávať ani nejakú príbuznú profesiu.

Okrem vysokej koncentrácie mladých ľudí, ktorí bývajú prirodzene radikálnejší, boli počas nežnej revolúcie vysoké školy a internáty dôležité svojimi priestorovými možnosťami. V študovniach a zväzáckych klubovniach sa usídlili štrajkové výbory, v aulách bolo možné zvolať veľké zhromaždenie. Ako fóra verejných diskusií poslúžili aj divadelné sály. Protestné hnutie spočiatku kopírovalo dovtedajšie štruktúry politických a spoločenských organizácií, ktoré pôsobili na pracoviskách a mali tiež mestské či miestne výbory. Spontánne ako prvé vznikali štrajkové výbory. Pod vplyvom prvých televíznych správ sa aj na Slovensku z niektorých sformovali miestne Občianske fóra, iné prijali meno iniciatívy z bratislavskej Umeleckej besedy a stali sa výbormi Verejnosti proti násiliu (VPN), pričom tento názov postupne prevážil ako slovenská paralela Občianskeho fóra. "Prvou stálou adresou VPN sa stali stiesnené priestory sekretariátu Mestského výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny na dnešnej Mariánskej ulici v Bratislave, kde bola k dispozícii schránka, telefón, rozmnožovací prístroj a organizačnú záťaž na seba prevzala jeho tajomníčka. Onedlho sa pre sídlo VPN podarilo získať priestory Pálffyho paláca na Ventúrskej ulici, ktoré dovtedy využívala Večerná univerzita marxizmu-leninizmu. Pri takýchto priestoroch, priamo spojených s režimom, bola vo verejnej mienke prítomná silná predstava morálneho nároku na kľúče," hovorí Zavacká. 

Špecifická situácia bola podľa Zavackej v školách nižšieho stupňa. "Na vysokých školách sa počas štrajku niektorí učitelia stiahli a bolo aj veľa pasívnych študentov, ktorí si urobili prázdniny, prípadne šli domov na rodičovský príkaz, aby sa do ničoho nenamočili. No v základných aj stredných školách sa učitelia so žiakmi stretávali každodenne a museli čeliť zvedavým otázkam. Do stredných škôl v prvých týždňoch prichádzali tiež vysokoškoláci a prinášali informácie priamo o dianí na univerzitách," dodáva Zavacká s tým, že nešlo len o celkovú zmenu atmosféry, ale aj o konkrétne zmeny, napríklad v náplni maturitných predmetov. "Stačí si predstaviť témy ako bratská pomoc v roku 1968 či politický systém v NDR. Maturita z občianskej výchovy, slovenčiny či dejepisu vyzerala zásadne inak pred rokom 1989 a po roku 1989. Aj medzi otázkami z cudzích jazykov bolo dosť ideologicky formulovaných tém, ktoré sa rýchlo nahrádzali v prospech informácií o geografii alebo klasickej literatúre,“ dodáva Zavacká. 

Dôležitou zmenou pre gymnazistov bolo podľa Zavackej aj zrušenie takzvanej povinnej maturity z odboru. S argumentom, že sa žiakom zvýši možnosť uplatnenia sa, ak by sa nedostali na vysokú školu, museli žiaci maturovať z nejakého predmetu z osnov priemyselných škôl a učilíšť. Povinné to mali žiaci, ktorí maturovali v školskom roku 1988/1989. Predtým to bolo pár rokov dobrovoľne výberové. V niektorých školách mali rozumnejšie kombinácie predmetov, ako napríklad rozšírenú informatiku alebo si mohli žiaci vybrať medzi ekonomikou a elektrotechnikou, takže to nevnímali ako úplný nezmysel. "Stávalo sa však, že v škole bolo na výber len strojárstvo a agronómia, na inej všetkých francúzštinárov zapísali bez debaty na spojovú techniku a niektoré triedy povinne maturovali dokonca z baníctva. Celé to bola viac-menej fraška, veď chýbali špecializované učebne. Študentom, ktorí sa potrebovali sústrediť na vtedy ešte ťažké prijímacie skúšky na medicínu, jazyky a podobne, pohltila v maturitnom ročníku šesť hodín týždenne. Zrušenie tejto povinnosti bolo veľkým revolučným výdobytkom," dodala Zavacká. 

Historička na záver tiež pripomína, že 7. novembra 1989 sa začal pravidelný Mesiac československo-sovietskeho priateľstva, ktorý mal trvať do 12. decembra. "Jeho súčasťou bolo široké spektrum rituálnych akcií, napríklad povinné návštevy sovietskych filmov a politických prednášok, v školách boli recitačné preteky Puškinov pamätník, na hudobnej sa predvádzali nacvičené sovietske skladby, výkresy sa posielali na súťaž ZSSR očami detí. Čo z toho sa však do 17. novembra nestihlo, to už nikdy nebolo," hovorí Zavacká s tým, že našťastie už nikto podobné aktivity na prijatie na vysoké alebo stredné školy nepotreboval a aj to bol jeden zo zásadných prínosov novonadobudnutej slobody.