Prvé zriadenie, ktoré židovský ľud poznal, sa dá označiť ako teokracia. Najvyššie postavenie mal všemocný Boh, a ak sa predsa len niekomu zachcelo zháňať aj ľudskú radu, poslúžili múdri a zákon si ctiaci sudcovia. V 11. storočí pred Kristom si ale vyvolený národ priam žalostne pýtal zmenu a i napriek tomu, že Bohu sa všeobecná tvrdohlavosť nepozdávala, na trón sa posadil prvý kráľ.
Dejiny monarchie započal Saul, na pohľad pekný a výškou postavy presahujúcich všetkých mužov. Ako kráľovi sa mu síce podarilo zabezpečiť aký-taký úspech, ale v boji nevynikal, a keby mal aj nejakú nadpriemernú schopnosť v diplomacii, zničila by ju jeho často sa opakujúca impulzívnosť. O prešľapy núdza nebola, aj preto sa o ňom zvykne písať ako o kráľovi s mániodepresívnymi sklonmi.
Nepriateľ
Vtedy sa často schyľovalo k bojom, každý národ by si rád podrobil čo najviac územia v snahe zabezpečiť si nielen hmotné bohatstvo, ale aj nehmotný rešpekt.
Pre Izraelitov predstavovali najväčšie nebezpečenstvo filištínci, nie a nie sa ich striasť. Obzvlášť jeden z nich, obrí bojovník Goliáš, vyvolával každodenným výsmechom a opakovanou výzvou na boj hrôzu. Nikto sa mu neodvážil postaviť na odpor, aj Saul sa uchyľoval len k čakaniu na zázrak.
Dávid
Keď sa jedného dňa Goliáš opäť vystatoval silou a posmešnými rečami, započul ho 15-ročný mládenec Dávid. Bol to jednoduchý chlapec, pastier, ktorý starostlivo strážil ovce a zaháňal od nich levov aj vlkov.
Goliášova pohana ho priviedla k zlosti, sám sa prihlásil, že ho premôže. Každý, kto o tom vedel, len krútil hlavou, aj jeho vlastní bratia ho mali len na smiech.
Skúsenosti v boji nemal žiadne, veď keď sa mu aj Saul pokúsil navliecť brnenie, nevládal v ňom chodiť, až ho musel zo seba zvliecť.
Jeho jedinou zbraňou bol primitívny prak a viera v Boha. Ako to skončilo už hádam vie aj malé dieťa, Dávidovi sa podarilo nemožné a Goliáša usmrtil. Záslužný čin mu daroval česť, odrazu ho každý obyvateľ široko-ďaleko poznal.
Žiarlivosť
Saul bol spočiatku voči Dávidovi priaznivo naklonený, dokonca i dcéru mu dal za ženu. Ak kráľa posadla temná nálada, bývalý pastier bol jediný, kto ho hrou na citare vedel utíšiť.
Čím viac sa ale Dávidova povesť roznášala, tým väčšmi sa Saul trápil žiarlivosťou. Dobre vedel, že Boh si ho vyhliadol, aby sa stal jeho nástupcom, čo bol aj dôvod, prečo sa ho niekoľkokrát pokúsil pripraviť o život.
Dávid ale nebol lenivý, a kým vyčkával na príležitosť, zdokonalil sa v umení boja. Učil sa od najlepších, samotní filištínci mu dávali lekcie a oboznámili ho s tým, ako narábať so železnými zbraňami.
Voči tamojšiemu kráľovi sa stal vazalom, a ak by chcel, mohol byť povýšený na dokonalého filištínskeho veliteľa. On ale vždy vedel, kam patrí a že mu Boh sľúbil trón.
Smrť
Keď napokon Saul i jeho synovia zahynuli v bitke, Dávid si s pomocou silnej armády obsadil Judsko. Preniknúť na sever a zjednotiť tak všetky izraelské kmene, chcelo trpezlivosť, ale aj to sa mu podarilo.
Šikovnou rukou rozširoval, porážal nepriateľov a zatláčal aj vnútorné revolty. Za hlavné mesto si vybral Jeruzalem, opravoval v ňom terasy, známe tiež ako Miló, staval veľkolepý palác, budoval kasárne pre vojakov a zakúpil územie na postavenie chrámu.
Jeho vláda trvala štyridsať rokov a dodnes sa považuje za zlatý vek pre národ. Úspech dosiahol nielen fyzickou silou, ale pokorou a aj uvedomením si, že nad ním je ešte ktosi vyšší.
Nikdy nezabúdal na Boha, a hoci by sa mohlo zdať, že viera je v politike na obtiaž, v jeho prípade sa osvedčila viac než prospešne. V ľude zastával funkciu vladára, proroka i kňaza a bol milovaný aj pre jemnú, takmer až básnickú dušu.
Nikdy sa nezabudne na jeho piesne, ktoré sú v Biblii označené ako Žalmy. Bol to predsa on, kto napísal: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatok."
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies