Daniel Žulčák: Energie mám na rozdávanie

Pochádzaš z malej dedinky na Východnom Slovensku, zvykal si si počas štúdia na bratislavský život?

Nepovedal by som, že by som si musel zvykať. Strednú školu som navštevoval v Košiciach, mesto ako také pre mňa nebolo cudzie. Skôr som si zvykal na nových ľudí a na spoločnosť známych umelcov alebo hereckých legiend, medzi ktorými sme sa ako mladí študenti začali pohybovať.

Medzi kolegami si známy ako veľký zabávač, určite si sa rýchlo zaradil.

Áno, ale nebolo to hneď. Som síce veľmi otvorený a priateľský typ človeka, ale pred skúsenými kolegami pociťujem veľký rešpekt. Na školu som nastúpil s malou dušičkou a trvalo mi istú dobu, kým som si uvedomil, akú príležitosť som dostal. Bol som napríklad dosť prekvapený, keď ma prijali na bratislavskú VŠMU, pretože mesiac predtým som bol na prijímačkách v Banskej Bystrici, kde som vypadol z druhého kola. Veril som si, ale v skutočnosti som tomu nedával veľmi veľkú šancu. Nakoniec z toho vzniklo päť rokov radosti.

V čom to bola radosť a v čom práca?

V podstate to bolo a stále je dva v jednom. Radosť pre mňa znamenalo v prvom rade to, že som sa mohol venovať iba tomu, čo ma odjakživa bavilo najviac. Vždy som bol plný energie a v tvorivom prostredí som sa vedel vyžiť tak, ako nikde predtým. Dodnes to tak je. Fakt, že to bude skutočne moja práca, z ktorej budem chcieť žiť, som si uvedomil počas štúdia, hlavne keď sme ako tretiaci začali skúšať prvé ucelené inscenácie. Umelecká škola je aj o voľnosti, ale občas je to mylné. Keď si niekto neuvedomí, že musí na sebe neustále pracovať a nepodľahnúť prvotným úspechom, robí podľa mňa chybu. Najdôležitejšie je asi nestratiť pokoru.

Prakticky od začiatku školy si bol obsadzovaný v niekoľkých bratislavských divadlách, znamená to, že si mal dobrý štart v kariére?

Je samozrejme úžasné, keď ako mladý začiatočník môžeš stáť napríklad vedľa Emila Horvátha, Mariána Labudu, Roberta Rotha alebo Zuzany Fialovej na javisku Národného divadla. Bral som to ako príležitosť naučiť sa chodiť po veľkom javisku, ako možnosť pozorovať kolegov pri práci. Myslím, že to sú veľmi dôležité skúsenosti pre študenta herectva.

Mal si pri týchto príležitostiach nutkanie dokazovať svoje dispozície?

Myslím, že každý začínajúci herec chce dokázať, že má miesto v ročníku alebo teda na javisku. Je to možnože aj dávkou exhibície, ktorá v nás je. Na druhej strane si človek uvedomuje aj to, že je náročné presadiť sa, a preto je jasné, že chce byť dobrý. Vždy som bol som nesmierne vďačný za každú príležitosť, ale nikam som sa netlačil cez mŕtvoly a za každú cenu.

Je veľa takých ľudí v tvojom okolí, ktorí pracujú aj „lakťami“?

Neriešim to. Ja sa najradšej sústreďujem na to, aby som podával taký výkon, aký sa odo mňa očakáva.

Hovorí sa, že pekní herci to majú ľahšie ako tí „charakterovejší“. Čo si o tom myslíš ty ako typ lámača ženských sŕdc?

Žeby som bol lámač ženských sŕdc? Neviem... Možno v tom niečo bude, ale rozhodne si nemyslím, že stačí byť len pekný. Môžeš vyzerať atraktívne, ale keď nevieš ponúknuť na javisku nič okrem svojej krásy, tak ťa tvoj vzhľad veľmi nepodrží. Všetci sme nejakí a svojim spôsobom jedineční. Je pravda, že som hral niekoľko postáv, v ktorých som balil ženy, ale či to bolo aj uveriteľné... (smiech)

(S Rebekou Polákovou v inscenácii Othello na LSS v Bratislave)

A ako to je v súkromí? Si balič?

Keď vidím krásnu ženu, ktorá sa mi páči a mám príležitosť jej to dať najavo, tak to urobím. Myslím, že je to prirodzené a nič zlé na tom nevidím. Snažím sa byť džentlmen, všetky ženy si to zaslúžia.

Kolegovia ťa spomínajú ako mimoriadne zručného domáceho majstra, naposledy si vytapetoval nový byt Barbory Švidraňovej.

Áno, dokonca sme jej spolu s kolegami pomohli poskladať aj nábytok. Pred školou som brigádoval ako stolár a veľa som sa naučil od môjho otca, vždy ma bavili podobné manuálne práce. No a keď je v mojich silách pomôcť kolegom alebo priateľom, tak som len rád. Poskladal som si aj vlastné nahrávacie štúdio, kde sa občas zavriem a relaxujem pri klavíri. Medzi mojimi kamarátmi je veľa mladých talentovaných hudobníkov a veľmi sa teším, keď prídu ku mne nahrávať.

Považuješ sa za bohéma?

Ani nie. Nerád by som skĺzol do nejakej pózy. Som úplne jednoduchý človek a som veľmi rád, keď môžem tráviť čas v spoločnosti svojich blízkych, či je to moja rodina alebo priatelia. Rád šírim okolo seba pozitívnu energiu, som tak nastavený odjakživa. Energie mám na rozdávanie. Spontánnu zábavu mám asi najradšej, obzvlášť keď mám po ruke aj klavír. Život niekedy prináša aj menej príjemné situácie, ale snažím sa vtedy myslieť práve na tieto príjemné chvíle a že som obklopený priateľmi.

Jednou nohou si v Martine, druhou nohou v Bratislave, nie je únavné žiť naraz v dvoch mestách?

Občas je, ale zatiaľ to neplánujem zmeniť. Vyhovuje mi, že mám zázemie v obidvoch mestách. Stalo sa mi, že som kvôli práci otočil trasu Martin – Bratislava trikrát za jeden deň.  Vtedy je to náročné. Ale rád šoférujem a už som si na to zvykol.

Koľko kilometrov urobí za hodinu vášnivý šofér ako ty?

Záleží na tom, kde! Na diaľnici predsa 130 podľa predpisov. (smiech) S pánmi policajtmi sme kamaráti. Nikdy neriskujem nikoho bezpečnosť.

Účinkoval si v niekoľkých seriáloch, ale zdá sa mi, že kamery ťa ešte stále celkom neobjavili.

V tom prípade dúfam, že sa tak stane čoskoro. Hrať pred kamerami je úplne niečo iné, ako hrať na javisku. To sa tiež treba naučiť a je super, že som dostal možnosť vyskúšať si to. Verím, že ma ešte čaká veľa pekných príležitostí.