Dana Zátopková dnes oslavuje životné jubileum - 90 rokov

Emil a Dana Zátopkovci patrili k najznámejším športovým párom na svete. Narodili sa v jeden deň (19. septembra 1922) na Morave a ich spoločným osudom sa na dlhé roky stala atletika. Emil, ktorý sa stredajšieho životného jubilea 90 rokov nedožil (zomrel v novembri 2000), vynikal na bežeckých ováloch, Dana pre zmenu v oštepárskom sektore.

Na olympijských hrách získali dovedna sedem cenných kovov, Emil päť (4-1-0), Dana dve (1-1-0). Pamätným sa stala najmä ich účasť na olympiáde v roku 1952 v Helsinkách, kde Emil vybojoval tri zlaté medaily na 5, 10 km a v maratóne, zakaždým v nových olympijských rekordoch. Dana získala zlato len niekoľko minút po jeho prvom helsinskom triumfe (5000 m), keď oštep z jej ruky zaletel až na hranicu 50,47 m. 

Emil Hrozný alebo Česká lokomotíva

Emil Zátopek sa stal prvým bežcom na svete, ktorý zabehol 10 km pod 29 minút (28:54,2, 1. júna 1954 v Bruseli) a 20 km pod jednu hodinu (59:51,8, 29. septembra 1951 v Starej Boleslavi). Počas svojej aktívnej kariéry vytvoril 18 svetových rekordov na kilometrových a míľových tratiach. Jeho helsinský trojnásobný úspech, pričom maratón tam bežal vôbec po prvý raz, doteraz pod piatimi olympijskými kruhmi nikto nezopakoval. Známy bol svojím kolísavým štýlom behu, ktorý sprevádzali kŕčovité grimasy a pokyvovanie hlavou, za čo si vyslúžil prezývku "Emil Hrozný", alebo "Česká lokomotíva". Preslávili ho tiež viaceré výroky: "Nebolo mi dané bežať a usmievať sa zároveň.", "Je to hranica bolesti a utrpenia, ktorá delí chlapcov od mužov." Krátko po víťazstve: "Bolo to ale najkrajšie vyčerpanie, ktoré som kedy cítil." Na jednom zo svojich intervalových tréningoch povedal: "Všetci mi hovorili 'Emile ty si blázon". Ale keď som po prvý raz vyhral na ME, tak mi hovorili: "Emile, ty si génius." A na margo svojho výrazu trpiteľa počas pretekov, Emil vravel: "To viete, nie je to gymnastika, alebo krasokorčuľovanie.!"

"Jedného dňa ukázal tréner, ktorý bol mimochodom veľmi prísny, na štyroch chlapcov, vrátane mňa, že pôjdeme na bežecké preteky. Ja som ale protestoval s tým, že som príliš slabý a na behanie nemám kondičku. Tréner ma preto poslal na prehliadku, no a lekár povedal, že som celkom zdravý. A tak som musel pretekať. Keď som sa rozbehol, cítil som, že chcem vyhrať, ale skončil som druhý. A tak sa to celé začalo," spomínal na svoje bežecké začiatky v Zlíne, kde ako 16-ročný nastúpil do vtedajšej Baťovej obuvníckej továrne. Ako hovoril, práve v tom okamihu sa o beh začal zaujímať vážne a možno tam niekde sa zrodili základy jeho neskoršej fenomenálnej kariéry. Jeho športovú kariéru lemovala služba vojaka z povolania, po roku 1948 vstúpil do KSČ, no vďaka veľkému športovému vyťaženiu sa v politike príliš neangažoval. Podporoval demokratické krídlo strany a po Pražskej jari ho odvolali zo všetkých dôležitých pozícii. Po vynútenom odchode z armády dlho nikde nemohol nájsť zamestnanie a "povolenie" našiel až v podniku Stavebná geológia, v ktorom šesť rokov hĺbil studne. Keď raz istý španielsky novinár prišiel za ním, aby zistil ako žije 4-násobný olympijský víťaz, tak sa len zhrozil po tom, keď videl v akej špine pracuje. Manželke Dane, ktorá ho za ním zaviezla, so slzami v očiach len stroho povedal: "Takto sa vy tu staráte o svojho hrdinu?" Až bývalý česko-slovenský prezident Václav Havel ho 9. marca 1990 rehabilitoval. V roku 2000 mu predstavitelia Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF) posmrtne udelili Zlatý rad za zásluhy. Cenu z rúk vtedajšieho prezidenta MOV a súčasného šéfa IAAF Lamine Diacka prevzala 6. decembra vdova Dana.