Cudzoložila, a preto mala zomrieť. Dopustila sa hriechu, a preto ju všetci odsúdili. Len on jediný nie

Telo sa naučila využívať inak, vedela, že v náručí muža sa aspoň chvíľu bude cítiť milovaná. Aspoň chvíľu si nebude pripadať prehliadnuteľná a zabudnuteľná. Keby ale mala dostať jedinú vec, keby si smela želať jediné, potom by iste z plných pľúc kričala, že jej nestačí okamih. Veď ten tak rýchlo pominie a jej srdce je potom opäť roztrieštené na kúsky, bez lekára, ktorý by ho zahojil.

Nebola pyšná

Hriechov mala viac než dosť, ani na jeden prešľap nebola pyšná, nikomu nič nevravela. A predsa jej ľudia s najväčšou radosťou pripomínali, v čom zlyhala, vykrikovali na ňu a dúfali, že ju raz pri niečom pristihnú.

Nebola odvážna, keby bola, rozplakala by sa a všetkým vysvetlila, že ona musí žiť so svedomím, čo ju neustále pichá, že to ona nemôže v noci spať.

„Čo vy o tom viete!“ zvrieskla by na nich a dúfala by, že nájde aspoň štipku pochopenia.

Milenec

Našla si milenca, ženatého muža, ktorému sa zunovalo líhať s manželkou, a tak sliedil za ňou. Telá sa spájali, len duše ostávali vzdialené, ale tak to koniec koncov v podobnom type vzťahu funguje, nijaké city, len vášeň. Žiadne sľuby, len stretnutia, intenzívne a zakázané.

Pristihnutá

Raz, v jedno popoludnie, keď sa milencovi oddávala, pristihli ju, áno, konečne ju uvideli priamo, ako pácha ohavnosť. Muža si nevšímali, ale ju áno, nadávali jej, ťahali ju, a zaprisahávali sa, že zomrie. Zákon im to aj dovoľoval, lebo tak to bývalo, že žena, ktorú pri cudzoložstve pristihli, má byť ukameňovaná, nech sa už nedopustí ničoho tak odporného.

Ježiš

Ťahali ju a ťahali, ako keby bola len handrovou bábikou, ona sa nepriečila. Šla, kam ju viedli, takmer by sa aj bola usmiala. Konečne sa zbaví tej vnútornej trýzne, smrť si po ňu príde, tak sa vyslobodí. Viac nebude záležať na ničom.

„Ježiš, pozri sa,“ predbiehali sa jeden cez druhého, tí, čo ju vliekli, sa odrazu zastavili a dychčiac prednášali svoje myšlienky. Nezdvihla zrak, ale srdce ju opäť zabolelo. O Ježišovi už počula, nie tak dávno vraj urobil nejaký zázrak. Ak je naozaj taký dobrý, potom on prvý ju odsúdi.

Prvý

Ježiš dlhú chvíľu nič nevravel, až ona začala premýšľať, či si to všetko len nevymyslela. Naozaj cudzoložila? A naozaj ju prichytili?

„Nič nevravíš,“ ozval sa obviňujúco nejaký hlas, čo ju presvedčilo, že realita je realitou.

Vtom sa naveľa Ježiš ozval, a vyrazil dych nielen jej, ale aj ostatným.

„Kto z vás je bez viny, nech prvý na ňu hodí kameň.“

A vtedy sa to stalo, celá spoločnosť sklonila hlavu a pomaly, postupne, odchádzali. Nechali ju, odkráčali bez jedinej urážky.

Pohľad

Ježiš sa na ňu zahľadel, a keď uvidela jeho oči, keď stála tak blízko, skoro spadla z nôh. Uvidela lásku, a nie kritiku, uvidela odpustenie, nie večné zatratenie, uvidela toľko nádherných nevyslovených slov, a nie neverbálne poníženie. Videla Boha, takého, aký je. Takého, aký vždy bol. On ponúka nie krátkodobé riešenia, ale trvalý liek pre zlomené srdcia, pre stratenú sebaúctu, pre bezsenné noci, pre poškvrnenú minulosť, pre osamelosť. Pre všetko a pre všetkých.