Boh vždy nakoniec pošle dúhu

Jeho dielo sa mu páčilo, veď bolo, a stále je, dokonalé. Čo však malo slúžiť na potešenie, zvrhlo sa na hniezdo nerestí. Ľudstvo zhrešilo, hľadalo kadejaký spôsob, ako vykonať jednu zvrátenosť za druhou. Och, ako ťažko sa na to Boh pozeral, jeho stvorenie sa vzájomne ničilo a nijaký ľudský skutok nevyvolával úsmev na Jeho tvári. Trpezlivý bol dlho, až priveľmi dlho. Napokon však s ľútosťou skonštatoval, že zem vyhubí potopou.

Koráb
Kým sa plánovalo zničenie, všimol si Boh predsa len kohosi, kto vynikal spravodlivosťou a dobrotou. Bol to nenápadný muž Nóach, on jediný bol hodný prežitia. Pravdaže, Boh nemienil dovoliť, aby práve on trpel za chyby ostatných, a tak mu prikázal niečo vskutku nevšedné. Mal si vystavať koráb, do ktorého sa potom uchýli aj s členmi rodiny, a veru sa v ňom nájde miesto aj na každý druh živočíšstva, vtáctva a dobytka. Nóach poslúchol, podľa inštrukcie zostrojil koráb, a to aj napriek skutočnosti, že sa mu zvyšok spoločnosti nepekne vysmieval.

Dážď

Čas ubiehal a ubiehal, až nastal dlho očakávaný a aj obávaný deň. Mala sa spustiť prietrž, ktorá zabezpečí, že nespravodlivé a hriešne vyhynie. Nóach nastúpil do toho, čo ho malo zachrániť, a spolu s rodinou sa pobral kadeľahšie. Cesta to bola dlhá, sprevádzal ju neskutočný dážď. Na obzore nebolo jediné znamenie, ktoré by napovedalo, že pohroma bude mať dakedy aj koniec. Zem sa vyľudnila, navôkol vládla prázdnota. Kvapky padali a padali, búšili na koráb aj do mužovej mysle.

Až keď sa zdalo, že sa nedočká zmeny, konečne lejak ustal a na jeho miesto nastúpilo vytúžené sucho. Boh Nóachovi sľúbil, že viac sa potopa neuskutoční, a že zem dáva do vlastníctvo jemu, jeho synom a každému, kto sa po ňom zrodí. Na znamenie existujúcej zmluvy sa rozhodol položiť na oblak dúhu, aby pripomenula kedysi dané slovo.

Nech sa voda leje akokoľvek dlho, jej vláda sa skôr či neskôr skončí. Aj nešťastie bude mať záver, koniec koncov nič netrvá večne. Veď dúha to pripomenie, stačí si na ňu pomyslieť.