Pokiaľ ide o tému Vianoc, nie každý sa zhoduje v postoji k nej. Sú takí, ktorým vôňa ihličia šteklí nos už mesiace pred onou sviatočnou príležitosťou a ktorí, akokoľvek veľké úsilie vynakladajú, nedarí sa im z mysle vytesniť známe piesne (teda také, čo hovoria o snehu, saniach a vysvietenom meste). A potom sú tu tí druhí, ktorí by najradšej vlastnili diaľkový ovládač, ktorým by urýchlili obdobie odpočinku a nijako zvlášť nemajú v obľube ani želania, ani neustále sa opakujúce rozprávky a tlačenie sa pri pokladni s veľkým nákupom.
Dá sa porozumieť i jednej i druhej skupine, avšak i ten najväčší odporca Vianoc musí uznať, že na zvonení o polnoci a zomknutí sa pri stole, predsa len niečo je. Prečo inak by bolo toľko rozruchu? Otázkou iba zostáva, ako atmosféru preniesť do zvyšku nevľúdneho roka.
Mysli na to stále
Vianoce by sa dali označiť za dobu, ktorá praje rodine - tej, po ktorej sa šliape, v ktorej silu sa prestáva veriť a v ktorej kruhu sa často objavuje pretvárka. Povinnosť novembra, zaneprázdnenosť marca a horúčosť mája, dáva priestor na sebaklam, že spoločná večera jednoducho neprichádza do úvahy. Ale ak je to možné raz, potom sa to pokojne smie stať každodennou tradíciou, ktorá sa ani časom neošúcha. Vianoce celého roka otvoria oči a ukáže sa dôležitosť jednotlivých členov domácnosti, odkryjú sa vzájomné potreby a nebude viac reč iba o žití v spoločnom priestore, ale aj o teple domova, oslavovaní života a pamätaní si, že dvom je lepšie ako jednému.
Nielen pri večeri
Je zvykom, že otec ako hlava rodiny, zopne ruky a vysloví vďaku Bohu za ochranu, zdravie, jedlo a možnosť zísť sa opäť. Zvyšok spolustolovníkov sa pridá v tichom sklonení hlavy a záverečnom amen. Na Stvoriteľa a jeho štedrú ruku, ktorá svet kŕmi nielen sýtym chlebom, by si ale mal človek pamätať neustále. Čím častejšie sa to bude opakovať, tým väčšmi sa zmierni tá nekonečná obava, či práve konzumovaný pokrm je alebo nie je dostatočne zdravý a či by sa mal vôbec brať do úst. Boh prehlásil všetko jedlo za čisté, preto by mal nastať koniec strachu a začiatok vďačnosti.
Niečo pekné
Prečo by malo sviatočné oblečenie ležať ticho zabudnuté v skrini počas roka, keď každé ráno je sviatkom - veď zobudiť sa, znovu sa nadýchnuť a skúsiť robiť menšie chyby, to nie je nič, čo by si zaslúžilo opomenutie. Rovnako tak by sa nemalo odmeňovať len pod stromček, veď pracujúci sa nadrie a vo svojej lopote si zaslúži maličkosť na potešenie zmyslov a srdca.
Zázrak sa nedeje iba v rozprávke
Áno, príbeh za príbehom očarúva desaťročia, Popoluška odkryje závoj, dievčina z Mrázika po príkoriach získa srdce polepšeného Ivana, a ani Jakubovi a Alžbetke sa nepovodí zle. Je tu ale zázrak, ktorý je pravdivý a neprekoná ho majstrovstvo nijakého rozprávkara.
Vedz, milý čitateľ, že kedysi medzi Boha a človeka vstúpil hriech. Boh ale smútil, a tak zosnoval plán, prorokovali o ňom proroci, stáročia sa naň očakávalo, viacerí ronili slzy v prosbe, nech sa už naplní. A potom, v jednu noc, v špinavej maštali, sa narodil Ježiš. Syn najvyššieho, počatý z panny, prišiel na svet, aby v určenom veku vzal na seba hriech, chorobu i tú najväčšiu bolesť a navždy zničil tú prekliatu priepasť (tú, čo oddelila človeka a Boha).
„Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život."
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies