A čo ja?

Jednou z najväčších tragédií človeka je, ak si zvykne. Zvyk síce znamená isté ustálenie, ktoré by niekto možno aj uvítal, ale súčasne v ňom nie je ani štipka dobrodružstva, ani náznak príjemnosti. Stereotyp nielen zabíja akúkoľvek kreativitu, pohlcuje potenciál a mení cieľ na úplnú bezcieľnosť, ale navyše je príčinou nešťastia. Ak by život nemal byť o učení sa, o čom potom je? Ak by sa človek mal prestať smiať len preto, že je zvyknutý, aby ho stretávala slza za slzou, prečo potom smiech vôbec existuje?

Cesta k takémuto druhu zvyku vedie zo sklamania. Nikto nechce byť prehliadaný, hoci by aj tvrdil opak. Ani zmierenie sa s neviditeľnosťou nezabráni jednej časti duše, aby si kládla rovnakú otázku. Kedy budem na rade ja? Veď nemám nikoho.

Existovalo isté jazero menom Betezda, ktoré sa v krajine stalo takým známym, že v jeho piatich prístrešiach lehávalo toľko ľudí, koľko sa len zmestilo. Navštevovali ho najmä chorí - boli tam slepí, chromí či inak vychradnutí. Boli všelijakí, ako už pri ľuďoch býva, ale našlo sa niečo, čo spájalo všetkých. Čakali. Z času na čas Boh poslal anjela a ten rozvíril vodu tak, aby bola uzdravujúca. Ktokoľvek vošiel do rozvíreného jazera, ihneď bol zdravý a to bez ohľadu na to, aké ochorenie ho predtým sužovalo.

Podobne tam lehával i ochrnutý muž. Nepohol sa odtiaľ už 38 rokov. Prechádzal tadiaľ i Ježiš, a keď ho zbadal, pristúpil k nemu a prihovoril sa mu. Spýtal sa ho, či chce byť zdravý. Muž sa vyhol priamej odpovedi, radšej siahol po výhovorkách. "Veď ja nemám nikoho, kto by ma doniesol k jazeru, keď sa rozvíri a sám tam určite nedôjdem. Čo na tom teda záleží, či si želám alebo neželám postaviť sa na nohy? Som tu už 38 rokov a zvykol som si", pomyslel si.

Ježiš nedbal na to, koľko vyhýbavých slov sa mu od muža dostane. Jednoducho mu prikázal, aby vstal, vzal svoje lôžko a začal chodiť. A on sa postavil a chodil.

Zasa ty
Muž sa riadil pokynmi a niesol si lôžko. Ježiš sa kamsi vytratil, pohltil ho obrovský zástup. Tým sa to však neskončilo. Ježiš ho vyhľadal v chráme. ON, na ktorého príkaz vstal, vyhľadal jeho. "Nie je to úžasné?" Zvlášť, ak sa do úvahy vezme skutočnosť, že Ježiš väčšinou pracoval inak. Do kontaktu s tým, kto ho potreboval, prichádzal tak, že bol k dispozícii, ak sa ho niekto pokúšal nájsť. Ak niekto túžil po tom, aby mu Ježiš pomohol, urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby si získal pozornosť. Tu sa udiala výnimka. Je to dvojité povšimnutie. Dvojité uistenie, že nikto nie je zabudnutý.

V chráme Ježiš skonštatoval, že je muž zdravý a poučil ho, aby viac nehrešil. Aby pamätal na to, koľko dobra mu bolo daného. Muž si zvykol na to, že je obchádzaný. Koniec koncov jeho choroba trvala príliš dlho, a teda niet divu, že sa dal do určitej miery oklamať druhou polovicou svojho ja, ktorá mu našepkávala, že pre neho sa nijaký zázrak konať nebude.

"Napriek tomu som presvedčená, že sa nevzdal. Áno, je pravda, že iba ležal, nerobil nič, čo by stálo za zmienku. Nebojoval, dokonca sa pokúšal vyhovárať. Keby to ale celkom vzdal, načo by ostával na rovnakom mieste?"

"Mohol ležať kdekoľvek, ale on bol verný prístrešku, pretože vedel, že tam sa raz môže stať niečo, vďaka čomu sa mu srdce rozbúši o čosi rýchlejšie." 

"To nie je pravda. Verím, že je veľa takých, ktorí si hovoria to isté. Veď nemám nikoho. Je veľa takých, ktorí hrdinsky opakujú, že je to v poriadku. Verím, že sa dokonca nájde taký, ktorý pridá i falošný úsmev a vyhlási, že je to takto lepšie."

Voda v rybníku je ale rozvírená. Čitateľ, vezmi si lôžko a urob to, k čomu si nenazbieral dostatok odvahy. Nezáleží na tom, koľko rokov to trvá, hoc by ich prešlo aj 38. Zober klamstvo, odnes ho a daj ho pravde. Ona sa s ním už poráta. Boh si ťa totiž všíma a nikdy nezabudne. Ako by aj mohol, keď on sám ťa stvoril?